Po ľavom brehu rieky Torysy — nad dedinou Vajkovce — vypína sa ostroh zvaný Pildankertu (210 m n. m.), ktorý dnes slúži za obecný cintorín. V juhozápadnej časti tejto polohy sa nachádza fortifikačný útvar, ktorý miestni občania nazývajú Várheď (hradný vrch).
Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody tu uskutočnil v júni 1977 krátkodobý zisťovací výskum za účelom bližšieho objasnenia a datovania zaniknutého fortifikačného útvaru. Pomocou siedmich zisťovacích rezov sa podarilo približne vystopovať základy dvoch časové odlišných stavieb. Prvá je bloková stavba s vnútornými rozmermi 13,5 X 7 m, orientovaná dlhšími stranami približne v smere severozápad - juhozápad. Základy, široké 100 až 110 cm, boli z kameňa vulkanického pôvodu. Od pôvodnej úrovne terénu boli základy zapustené do hĺbky 100—120 cm. Celá táto bloková stavba bola obohnaná mohutnou suchou priekopou podkovovitého tvaru, šírkou 12 m, dodnes zachovanou do hĺbky 3 m. Zo severozápadnej strany ju chránil prirodzený strmý zráz terénu. Vyvýšená plošina, na ktorej stála vežovitá kúria, vznikla nahromadením zeminy.
Situácia na lokalite nedovolila preskúmať interiér kúrie, v ktorom spočíva mohutný strom a tri hroby s náhrobníkmi posledných zemanov obce: Pazar Károlyné (1817—1888), Pazar Károly (1811—1891) a Sponer a Ágnes (roky nečitateľné). Z druhej stavby bola zachytená iba jej juhovýchodnú časť, osadená do interiéru vežovitej kúrie a časť muriva (hrúbka 60 cm) pri severnom rohu kúrie. V Konskripcii cirkvi a farárov Abaújskej stolice sa vo Vajkovciach spomína drevená kalvínska modlitebnica (oratorium calvinistarum ligneum). Pravdepodobne stála na kamenných základoch a slúžila aj ako cintorínová kaplnka. V jednotlivých sondách boli objavené porušené hroby, z ktorých pamiatky (bronzový prsteň, cínový gombík, ihlica, dve poľské mince Žigmunda III. z r. 1624 a 1627) ich datujú do 17. storočia. Zo širšieho rozboru celej terénnej situácie vyplýva, že objekt modlitebne bol postavený po zániku kúrie, ktorej základy vôbec nerešpektuje. Získané stredoveké pamiatky možno zaradiť jednak do 13.—14. storočia a potom do 16.—17. storočia, hrobové nálezy až do 19. storočia (mosadzný odznak rakúsko uhorskej monarchie s nápisom KIRÁLYÉRT ÉS HAZÁÉRT a so zvyškom koženého pásu).
Z obdobia existencie vežovitej kúrie sa našli len keramické zlomky z hrncovitých nádob, zdobených vlnovkami a obvodovými ryhami. Do mladšieho obdobia možno zaradiť zlomky úžitkovej keramiky, prevažne glazúrovanej (misky, džbány, taniere, hrnce), ako i tenkostennú sivohnedú keramiku s vlešťovaným povrchom a fragmenty renesančných kachlíc so štylizovanou rastlinnou výzdobou. Všetky kovové predmety (nože, stavebné kovania, klince, petlica, fragment perového zámku, podkovička z čižmy, zhasínadlo sviečok a i. možno datovať do mladšieho obdobia. Za existenciu mladšej stavby, považovanej za modlitebňu, sa prihovára hlavne nález zhasínadla sviečok i nález nárožného knižného kovania zdobeného vytepávaním, pochádzajúceho z inventára bohoslužobných kníh modlitebne. Fragment architektúry stopovanej pri severnom rohu kúrie možno považovať za sakristiu modlitebne, čomu nasvedčuje i celková dispozícia zistená na lokalite.
Najstaršie, i keď pomerne v malom počte zastúpené stredoveké pamiatky možno datovať do 13.—14. storočia. Historické pramene dosť konkrétne vymedzujú zemiansky majetok kúrie v rámci panstva Sokoľ. V donačnej listine kráľa Štefana V. z roku 1270, ktorou potvrdil vlastníctvo dovtedajších majetkov magistra Rajnolda ako odmenu za jeho početné vojenské zásluhy, sa spomína meno zemana Vojka (Woyk), podlá ktorého i dedina dostala názov Vajkovce. Štefan V. dal Rajnoldovi časť majetku Sokol’ aj s poddanými. Išlo o majetok, ktorý predtým patril zemanom Vojkovi a Tiburciovi, títo pre krádež a zbojstvo museli z Uhorska utiecť, a tak ich majetky pripadli kráľovi. Zo spomenutej listiny vysvitá, že majetok Sokol’ bol pred rokom 1270 v dedičnom vlastníctve. Z tohto faktu vyplýva, že majetok bol vlastníctvom zemanov pred polovicou 13. storočia, čo tiež potvrdzuje existenciu kúrie vo Vajkovciach už pred tým. Pri analýze vzniku šľachtickej kúrie vo Vajkovciach sa archeologické a historické údaje navzájom dopĺňajú, zánik objektu však zostáva záhadou. V blízkosti Vajkoviec (cca 4 km) došlo 15. júna 1312 k známej bitke pri Rozhanovciach medzi Omodejovcami a kráľovským vojskom, v ktorej zvíťazila kráľovská strana. S týmto rokom a udalosťou možno spájať i zánik vajkovskej kúrie. Výskumom sa zistilo, že kaplnku bola postavená na mieste už spustnutej kúrie. Zámerné vybratie práve tejto polohy je logicky vysvetliteľné. Miestni šľachtici, iste kalvínskeho vierovyznania, držiac sa tradície, pripomenuli si tak historické začiatky a život ich predkov na lokalite.
Tradícia bolo živá aj po zániku kaplnky; na jej miesto sa dali pochovať poslední zemania obce (Pazarovci a Sponerovci) ešte koncom minulého storočia. Podľa sprievodných archeologických nálezov možno kaplnku so zistenými hrobmi datovať do 16.—17. storočia. Získané kovové predmety neposkytujú možnosť bližšieho datovania. Jedine knižné nárožné kovanie možno datovať do 16. storočia. Na relatívne určenie spodnej časovej hranice vzniku cintorína okolo kaplnky je k dispozícii i nález dvoch strieborných poľských mincí kráľa Žigmunda III. (1587 až 1632) z rokov 1624 a 1627. Nález malého cínového gombíka, zdobeného liatymi gulôčkami, ako i bronzového prsteňa), nedáva možnosti bližšieho datovania. Tento gombík je bežným dobovým odevným doplnkom honosného kroja. Záľuba v nosení honosných odevov bola príznačná pre šľachtu a zámožné meštianstvo. Svedčí o tom i nález (z porušeného hrobu) barokovej ihlice z pozláteného striebra. Jej guľatá hlavička má zložitú výzdobu, ktorá sa obmedzuje na hornú polovicu, oddelenú od spodnej (hladkej) plastickým prúžkom. Výzdoba pozostáva z piatich vykladaných sklíčok uložených v striebornom strihanom montovaní (príchytky), ktoré sú obtáčané krúteným filigránovým drôtikom. Ihla je odlomená. Nález predstavuje ukážku technickej zručnosti i výtvarného cítenia zlatníka.
